Sneh začiatkom mája ktorý, napadol v oblasti Yosemitského parku, nám mierne zmenil plány a tak sme museli vynechať prejazd cez Tioga Road a obísť pohorie Sierra Nevada južnou obchádzkou až do mesta Fresno, kde sme mali ubytovanie. Do Yosemitov sme sa teda vybrali hneď na druhý deň ráno. Na pláne bolo jazero Mirror Lake, teda Zrkadliace jazero.
Do parku sme dorazili včas, aj sme našli parkovanie kde sme chceli a vyrazili sme k Mirror Lake. Aj sme našli cestičku aj smerovku, všetko išlo hladko. Dorazili sme k nemu a cestou sme sa zoznámili s pár faktami a prečítali si všetky upozornenia na tabuľkách okolo chodníka. Hlavne nekŕmiť zvieratá, nemať pri sebe voľne uložené jedlo a zobrať si so sebou dostatok vody. Na to sme boli pripravení a teda nič z toho nás nezaskočilo. Hádam len výprava asi 20 ľudí po turistickom chodníku, ale na muliciach. Dosť to bolo divné lebo chodník bol úzky a mulice na ňom zanechali „voňavé“ pozdravy. Ale to patrí k prírode.
Samotné jazero je skvost prírody. Krásne v ňom vidieť odrazy okolitých skalných masívov, naozaj ako v zrkadle. A to ešte z druhej strany je to krajšie. My sme sa totiž k nemu dostali na tej strane ako je Half Dome, teda cestičkou medzi masívom Half Dome a jazerom. Keďže sme už vedeli čo asi môžeme čakať, rozhodli sme sa nevrátiť naspäť tým chodníkom ako sme prišli ale prejsť okolo jazera na druhú strany. Aby sme videli odraz Half Dome v jazere. Na mape bola vyznačená trasa a tak sme šli. Asi hodinu popri potoku ktorý jazero napĺňa vodou. Stále nič, žiadny mostík. Len exkrementy. Zvláštne, divné. Až večer, pomocou Google, sme zistili že boli medvedie.
Nakoniec sme dorazili k mostíku, prešli cez potok a vrátili sa k jazeru. Obraz v ňom bol ešte krajší ako z druhej strany. Naozaj sa na jeho hladine zrkadlí okolitá príroda a odraz Half Dome v ňom je zážitkom pre oko. Dokonca na jednom mieste sa dá ísť aj skoro do stredu jazera, je tam balvan na ktorý sa postavíte a ak máte fotografa, urobí vám krásne fotky.
Vrátili sme sa na parkovisko pri Happy Isles, sadli do auta a presunuli sme sa k tomu najznámejšiemu miestu parku – Yosemistkým vodopádom. Yosemitské vodopády sú hneď vedľa Visitor Centre a od parkoviska je to taká polhodinka pešo k tomu spodnému. Sú totiž 3 a spolu majú výšku 739 metrov. Sú 12x vyššie než slávne Niagarské vodopády. Počas neskorej jari, keď je vodný tok na svojom vrchole, sú najkrajšie. Najvyššia kaskáda, tá horná, má 436 metrov. Napája ich rieka Yosemite Creek a priemerný prietok predstavuje 48 m³/s. Najprv sme boli na výhliadke na celé vodopády a potom pri spomínanej spodnej kaskáde. Netreba ich vynechať, je to pastva pre oči a fotoaparáty.
Ani sme sa nenazdali a bolo 7 hodín večer, mali sme v nohách cca 25 kilometrov, sadli do auta a vrátili sa do našej aktuálnej základni vo Fresne. Oddych a výdatný spánok nám pomohol byť ráno znova fit. Čakala nás túra k dvom vodopádom – Vernal a Nevada, obsahom bol aj známy Chodník hmlou (Mist Trail). Nevedeli sme presne čo nás čaká ale čoskoro sme to zistili.
Začali sme na tom istom parkovisku, ako deň predtým. Ideme ale smerom k vodopádu Vernal. Hneď za mostom pri Happy Isles sme zabočili doprava. Lesný chodník sa zmenil na asfaltový. No ako sa zlepšil jeho povrch, narástlo stúpanie. To sme nevedeli že pôjdeme do kopca alebo budeme stúpať po schodoch najbližšie 3 hodiny. Našťastie s prestávkami.
Po prechode cez mostík ponad bystrinu, pokračujeme k začiatku hmly, ktorá ako tušíme začína tam, kde dopadá voda vodopádu Vernal na skalisté dno. A tak ako sa stáva okolie čím ďalej tým viac čarovnejšie a ako sa hovorí „človek si ide oči vyočiť“, tak sa treba pozerať pod nohy. Chodník sa mení na dlhé a prudké schodisko. Dostávame sa vodnej triešte a vyťahujeme z batohu vetrovky. Síce je teplo ale voda je studená a nevieme čo nás ešte počas dňa čaká. Namočiť si šaty, môže byť osudné. Dostávame sa úplne blízko vodopádu, schody sú čím ďalej prudšie a len dúfam že nimi nebudeme musiať ísť dole. To by bolo priam nebezpečné, totiž nemajú žiadne zábradlie.
Ale výhľady sú neopakovateľné. Vodná triešt vytvára pemanentnú dúhu. Po záverečnom úseku, už so zábradlím, sa dostávame na úplný vrch vodopádu. Tvorí ho jedna obrovská, plochá skala po ktorej behajú veveričky a snažia sa turistom uchmatnúť akú, takú maškrtu. Plus k tomu výhľad z miesta kde sa voda prepadá do hĺbky. Rožmýšľam či pôjdeme dole tou istou cestou. Dúfam že nie. Ale ešte si sadnúť na pár minút a kochať sa nie len pohľadom na vodu ale aj na Half Dome, na ktorý je odtiaľto úplne iný výhľad.
Nachádzam cestu ktorá pokračuje k vodopádu Nevada no nemusíme ísť až k nemu. To by bolo moc. Pokračujeme zimným chodníkom, smerom k vodopádu Nevada ale potom odbáčame smerom na Panorama Trail a dostávame sa do najvyššie bodu našej cesty. Odtiaľ sa dá kochať pohľadom na Vernal vodpád, z miesta o asi 200 metrov vyššie ako je jeho vrchol. To je odmena za niekoľko hodín trvajúci a priam nekonečný výstup. Ale stojí zato. Počasie nám praje a sledujeme skupinku turistov v diaľke ako sa šplhajú na Half Dome. Z našej pozície sú to len čierne bodky, menšie ako mravce, ledva ich rozoznáme, keďže nemáme ďaľekohľad, musíme sa spoliehať na vlastné oči. Ďaľekohľad doporučujem pribaliť.
e síce nekonečný, ale nie taký prudký ako výstup a tak sme nekoniec úspešne zišli k prvému mostíku, potom k Happy Isles a na naše parkovisko. Máme toho dosť v nohách aj keď sme prešli asi iba 15km (v porovnaní 25km deň predtým). Avšak stále dokopca alebo z kopca. To človeka unavý. Spokojne sadáme do auta a teraz už priamo a jednoznačne odchádzame z tohoto krásneho miesta.
Nevideli sme ani jedného medveďa, iba ich exkrementy. Veľa sa o medvweďoch hovorí a píše, ale nemali sme to šťastie. Alebo sme mali to šťastie a nestretli ho? Tak nie. Nakoniec predsa. Cestou z parku nám prebehol popred auto. Skoro sme zabudli dýchať. Všetci štyria sme naraz povedali: „Videli ste ho, medveď!“. Bol to skvelý záver po dvoch dňoch v tomto parku a asi aj tá príroda sa s nami rozlúčila. Ďakujeme.
Pridaj komentár