Talianske mesto Verona, nachádzajúce sa v oblasti Benátsko a hlavné mesto provincie Verona. Leží asi 30 km od Gardského jazera a preteká ním rieka Adiža. Má rozlohu 206,63 km² a asi 260 000 obyvateľov. Toľko fakty.
Prvý krát sme Veronu navštívili v roku 2009, v rámci jednej z našich ciest po Európe. Vtedy sme tam len prespali, skontrolovali balkón Júlie a pokračovali sme ďalej. Už vtedy sme si povedali že sa do Verony vrátime. A vrátili sme sa a bol to naozaj skvelý nápad.
Balkón Júlie, fotka z roku 2009.
Do Verony sme vyrazili z Bratislavy ráno okolo 7:00. Po diaľnici cez Rakúsko (smer Viedeň, Graz, Udine, Benátky, Verona), nám to trvalo cca 8 hodín aj s prestávku na obed. Cesta bola celkom frekventovaná, bola sobota a menili sa turnusy v dovolenkových destináciách. Ale to sme vedeli a boli pripravení na premávku, tak nám to nerobilo problém. Do Verony sme dorazili okolo 3-tej poobede a ubytovali sme sa. Teda zložili sme si veci v apartmáne lebo ešte nebol pripravený. Vyrazili sme do mesta.
Nikto nepochybuje o tom, že je Verona historické mesto. A akonáhle sa ocitnete v centre, nebudete o tom pochybovať ani vy. V prvom rade sme sa zastavili pri pevnosti Castelvecchio (po taliansky, Starý hrad). Je tam krásne múzeum s vlastnou atmosférou a s výhľadom a mosty a rieku Adiža.
Naozaj Starý hrad v typickej architektúre.
Prehliadka nám trvala približne 2 hodinky a po nej sme zamierili k mostu Ponte Pietra. Most postavený rimanmi, 100 rokov pred Kristom. Nastarší most vo Verone, v súčasnosti sa na ňom nachádza malý trh s výrobkami miestnych remeselníkov. Počas 2. svetovej vojny ho nemci vyhodili do vzduchu ale v roku 1957 bol znova postavený z originálneho materiálu. Čo je tiež dôležité, na druhej strane sú schody na pohorok, k zámku St. Pietro. Bohužiaľ sme ho nevideli, je v rekonštrukcii. Ale výhľad z neho, stál za to, posúďte sami.
Netreba si nechať újsť výhľad na Veronu zo zámku St. Pietro.
Tak sme sa pokochali pohľadom na historické centrum, priam z vtáčej perspektívy. Naozaj stačí sadnúť a kochať sa. Doporučujem ako vyhliadku na Veronu, určite.
Lago di Garda – Gardské jazero
Slovenský preklad názvu sa mi proste nepáči. Je to Lago di Garda a hotovo! Ráno sme sadli do auta a vyrazili k jazeru.
Pár faktov:
Bolo vytvorené po poslednej ľadovej dobe Etschským ľadovcom, ktorého stopy sa ešte dnes veľmi výrazne zachovali. Severná úzka a dlhá časť pripomína fjord, ktorý obklopujú chrbty až 2 000 m vysoké. Južná širšia časť je tvorená morénovými zvyškami. Najväčší prítok je rieka Sarca na severe a z jazera vyteká rieka Mincio (ľavý prítok rieky Pád) na juhu. Najväčšie mestá na brehu sú Desenzano del Garda, Riva del Garda a Salo. Na jazere je rozvinutá lodná doprava.
A práve na tú loďku sme sa tešili. Zarezervovali sme si výlet na člne, len pre nás dvoch a tak sme po zaparkovaní auta (bolo to dosť náročné zaparkovať v Sirmione, doporučujem rovno odbočiť doprava na platené parkovisko, iné tam vlastne ani nie je) vyrazili smerom k hradu kde mal byť modrý slnečník – tam sme sa mali hlásiť.
Začiatok sme posunuli o hodinku neskôr (chceli sme ešte stihnúť lanovku v Malcesine, nestihli sme), ešte ráno e-mailom a aj nám to potvrdili. Potom mi ešte volali, že či nám bude vadiť štart 14:15 namiesto 14:00, nevadil. Veľmi milí ľudia, všetko sme dohodli a tešili sme sa na náš čln. Moja pani ešte išla kúpiť vodu, bolo dosť teplo, ale vodu do člna zabezpečili oni, my sme si zobrali len ovocie na občerstvenie. Doporučujem Sirmione Boats, super servis.
Lanovka, nestihli sme ju.
Bol to speedboat, taký ako poznáte z Bondoviek a náš kapitán bol opálený, fešak, ako vo filme. Naozaj. Previezol nás skoro po celom jazere. úplne blízko k ostrovom aby sme si mohlo užiť výhľady. Hovoril perfektne anglicky a naozaj sme sa cítili ako vo filme. Nezveličujem. Snáď niečo napovie aj pripojené foto. Voda v jazere je čistá, má nádhernú farbu a videli sme aj bublinky síry ktorá stúpa z dna a aj kvôli tomu sú pri jazere svetoznáme kúpele.
Takéto krásne miesta sú na ostrovoch.
Náš kapitán, Stefano.
Jazero. Zážitok. Dve hodinky totálneho relaxu. Má to len jdnu, malú, chybičku krásy, cesty akolo jazera sú v lete preplnené. Trea počítať aj 1 hodinu na presun 40km … je to turistické miesto a taká je aj doprava. Okolo jazera neočakávajte diaľnice. Na čo sme boli pripravní a mali sme adekvátny časový plán.
Opúšťame jazero … ďalší plán? Opera Aida vo aréne vo Verone.
Opera Aida v aréne, pod šírim nebom
Pozrieť si operu v aréne, pod holým nebol, bol vlastne cieľa našej cesty. Vidieť v starovekom rímskom amfiteátri operu od Verdiho, Aida, v taliansku, vo Verone. Veď to bude zážitok. A bol. Dlhý, ale bol. Celé to trvalo 4 hodiny aj s troma 20 minútovími prestávkami.
Doporučujem: Aj v lete, keď je cez deň na 30 stupňov, zobrať si niečo na seba, predávsjú tam deky za 25€, podľa mňa draho. Ale zas podušku pod zadok, požačanie je za 3€ … nekupovať, počičať.
Nedoporučujem: Si NEzobrať nápoje, pivo, vínko, čipsy. Jednak sú tam drahé (5€ malé pivo v plechovke, 2dcl fľaška vína), druhak, čipsy ani oriešky nemajú, len zmrzlinu. Škoda.
Inak zážitok. Nie som fanúšik opery, ale vydržal som tie 4 hodiny (s 2 malými pivami za 5€) a bol to pre mňa zážitok. Vážne. Bohužiaľ dej opery Aida je taký vágny ale výprava a HLAVNE spevácke výkony predstaviteľov boli viac ako na úrovni. Škoda že amfiteáter (alebo teda aréna) je taký veľký. Mal som pocit že hlasy spevákov sa tak trochu strácajú v priestore. Napríklad v našm SND je to o trochu lepšie. Atmosféra na fotkách.
Cez prestávku, zapáli svetlo.
Úžasná výprava.
Pán domáci nás vyzdvihol po opere, na BMW X6. Taliani to neriešia, všetko má štýl. Priznám sa, doma sme ľahli a zaspali.
Víkend bol za nami. Čakal nás pondelok a utorok (utorok bol štátny sviatok, 5. júla). Plán bol jasný. Výlet mikrobusom, táma bola: víno a syr.
Víno a syr. Syr a víno.
Byť v Taliansku a nezaujímať sa o víno a syr, by bol hriech. Zas a znova mala moja pani dobrý tip a vybrali sme si výet cez angetúru Try Verona, „Amarone, cheese and salami (tour in a small group)“. A bolo to presne o tom. Po pár minútach ako sme opustili mesto Veronam, sme zamierili do kopcov. Po asi hodinke cesty sme dorazili k eko farme. Eko farma v taliansku znamená že ľudia sa starajú o dobytok a napríkjlad robias syr. Ako v našom prípade. Prešli sme si miestosť kde sa reálne robí syr a ako sa robí. Potom nás sprievodca nasmeroval do chladiacich miestností, kde syr zrie. Zrie aj niekoľko rokov. Špecifická vôňa, treba zažiť.
Robia tam aj salámu. Takú originál. Z mäsa. Lebo to čo kupujeme v obchodoch, nie vždy je z mäsa. Prevedli ás aj po maštaliach. Nie že by boli super čité, ale tak dobytok si tam hovie.
Tak sme sa zoznámili s prírodou a zamierili sme za vínom. Vinice, to je naše. Aj keď víno je skôr fancúzskym národným pokladom, taliansky vinári spo známi minimálne tak ako tí francúzsky. A o tom sme sa prevedčili na vlastné oči. Teda skôr na vlastné chuťové kanáliky.
Zastavili sme sa vo viniciach Il Canovino. Venujú sa hlavne červenému vínu a robia ho naozaj dobré. V rámci ochutnávky sme mali aj ich najznámejšie Amarone. O víne sa nedá písať, to sa musí ochutnať a my sme si teda pochvaľovali. Fľaškujú cca 80.000 fliaš ročne a z toho najlepšieho Amarone mali už len 90 fliaš. Zreje 5 rokov a zistrili že barikové sudy mu uberajú chuť a podstatu, tak zrie vo veľkých dubových sudoch. A majú pravdu. To víno je proste skvelé! Kúpili sme si 5 kartónov … kto príde na ochutnávku? Dlho nevydrží.
Časť vína čo sme si doviezli domov.
To je všetko, na ďalší deň sme išli domov a kedže to bolo obyčajný deň, nie sobota tak bola diaľnica celkom prázdna. Dovidenie pri ďalšom blogu z ciest! Už teraz môžem prezradiť že bude zaujímavý … CERN a podobne.
Pridaj komentár