Všetko to začalo veľmi nevinne … kamarát ma oslovil, pripravuje sa na 50km trail v rámci www.transylvania100.com, či by som s ním šiel, prípadne iná trasa. Tak som sa rozhodol pre trasu 30k (rozumej 30km …). No vyzeralo to len také čísla, pre mňa, 30km a +2500m (aj dole, lebo štart a cieľ boli na tom istom mieste). Idem.
Prípravy neboli také komplikované až kým neprišlo na deň „D“. Lepšie povedané pár dní pred … začala panika čo sa týka oblečenia, prečo? Po dňoch krásneho počasia, malo pár dní pršať.
Vyrazili sme
V piatok, ráno 5:00 sedím v aute, na pumpe, plná nádrž a idem pre Petra. Smer centrum a potom ma navigácia otočí priamo cez Maďarsko do Transylvánie, do mestas Bran. Tak aj bolo, Peter nasadol, veci sme dali do kufra a vyrazili. Dialničné nálepky (elektronické do Maďarska aj Rumunska) kúpené a teda ideme, ohnivá čiara za nami.
Cesta
Veľmi dobrá, celým Maďarskom trochu veľa kamiónov ale dalo sa. V Rumunsku (nezabudnúť na doklady lebo je to hranica Schengenu) diaľnica, ale len po Sibiu, aj to s prestávkou asi 60km kde je diaľnica vo výstavbe. Potom len cesta I. triedy … bez upozornenia prechádza do cesty III. triedy, pozor na výtlky, nemať SUV, tak tam necháme nápravu asi 3 krát.
Cestou necestou.
Bran a ubytovanie
Dorazili sme. Hrad, Castul Bran, na nás hneď zapôsobil.
Hrad Bran
Naše ubytovanie, Casa Din Bran, veľmi milý personál a čisté izby.
Hneď sme našli bankomat, lebo na Slovensku rumunskú menu nekúpite, tzv. RON, nové rumunské lei. Bankovky majú plastické, normálne im nevadí voda a údajne ani oheň a majú priesvitný ochranný prvok. Celkom pekné.
Pamiatka a rumunské peniaze, u nás v banke ich nekúpite.
Registrácia
Zabudol som si pohár. Musel som sa preň vrátiť do auta. Peter hovorí, to nie je dobré znamenie, ak sa pre niečo vrátiš, nedopadne to dobre. Ale cestou k hotelu nám prebehla cez cestu mačka, po nej cyklista a chodec a potom my. Tak to nám karmu asi vrátilo. Teraz už viem že vrátilo.
Na registrácii kontrolovali hlavne nepremokavú bundu a rukavice. Plus obuv. Iné ich nezujímalo a my sme už mali tušenia že to bude ťažké, bude pršať a bude treba dobrý dezén. A tak bolo.
Registrovaný.
Večera
A tak bolo ale nepredbiehajme. Večer sme sa stretli s Michalom a Janom a dali ľahkú večeru, diskutovali čo si obliecť, či brať mačky, a podobné drobnosti. Napätie sa dalo krájať, chalani išli 80k, Peter 50k a ja 30k. No skvelá partia, profíci a ja sám amatér.
Na večeru som si dal hovädzí vývar a spagetti carbonara s parmezánom (len 1/2 porciu) a 2 lokálne pivá. Akurát, ide sa spať.
Ideme spať
No, trvalo nám cca 3 hodiny kým sme sa pobalili, čo si vziať, čo nie, aby toho nebolo veľa, aby to nebolo ťažké, ale aby sme mali všetko čo potrebujeme. A technické veci, mobil, na trekovanie trasy, externá batérka, kábel na dobíjanie hodín, veci do dažda, do vetra, rukavice tenké, hrubé, merino ponožky, náhradné, koľko párov, šiltovka, čiapka, buffky … a to všetko so sebou. Nebudem konkretizovať gély a iné suplementy, to je naše know-how (srandujem, musí si to kždý sám nastaviť, tu neexistujú univerzálne recepty), ale bolo toho teda dosť veľa.
Ráno
Dosť bolo rečí, treba íst na vec. O 7:00 miestneho času (o hodinu viac ako doma) štartuje Peter jeho 50k, takže ja sa len tak oblečiem, on je hore už hodinu, idem s ním. Nejaká fotka a predsa podpora musí byť. Začívam nasávať atmosféru, ja štartujem o 2 hodiny. Medzitým dám raňajky, oblečiem sa pôjdem aj ja na štart. Peter odštartoval, jeho vlastným spôsobom. Zostal som sám, všetci už boli na trati. Vraciam sa späť na izbu, balím zbytok vecí a idem na raňajky.
Po raňajkách, cca 8:15 začalo pršať. Štart som mal 9:00 a teda bolo otázne prezliecť sa a zmeniť plány alebo nie? Vymenil som nakoniec horné tričko za nepremokavú vetrovku a šiel som na Štart. Kým som tam došiel, prestalo pršať. Tak naspäť, tričko, vetrovka ide na bágel na vrch, ak ju bude treba, ľahko to vyriešim. Celý vak som zakryl nepremokavým obalom, nech mi veci v ňom nezmoknú.
Štart
O pár minút štart.
Sa udial presne o 9:00 v nadmorskej výške 750m n.m. Po asi 30 minútach, ešte v meste, začalo znovu pršať. Vyťahujem nepremokavú vetrovku ako už raz dnes a dávam na seba. Od tejto chvíľe bola na mne až do cieľa, cca 9,5 hodín. Blížime sa lesu, stále všetci, dobrá nálada, kecali sme. Začal les a reč ustála. Tak do tohto kopca pôjdeme asi 1200 výškových metrov … nevedel som si to predstaviť ale už viem. Po 3 hodinách od štartu som bol hore, Şaua Ţigăneşti, 2195m n.m. Bola hmla a mrholilo, príjemné počasie.
Prvá kontrola
Od štartu prešli 3 hodiny, 10km za mňou, výškových 1445m za mňou, mal som celú hodinu sklesať na kontrolu pri chate Cabana Malaiesti v nadmorskej výške 1720m n.m. Zbehnúť cca 450 výškových metrov na 2,5km mi nepripadalo až tak náročné, až kým som to neurobil a trvalo mi to 50 minút. Limit 4 hodiny som podliezol o 10 minút a teda som mohol po 12,5km pokračovať ďalej … na pár minút vyšlo Slnko, ktoré mi pomohlo preušiť kompletne mokrú vetrovku. Prezliekol som sa, doplnil vodu, a ide sa ďalej. Prvá výzva za mňou, ešte druhá a potom pôjdem, len dole. Som si myslel …
Vyšlo Slnko, asi na 10 minút.
Saua Hornurilor
Vedel som kam idem, vedel som nadmorskú výšku 2311m n.m, vedel som že sa to ide po snehovej platni, vedel som že sa to dá. Ale aj tak mi trvalo 400 výškových metrov skoro 50 minút. Jednak som taký opatrný ale okrem dažďa, krúpov, vetra, padla asi 500m vedľa skalná lavína. Únava sa nehlásila ale aj tak som nechcel minúť rezervu energie a postupoval skôr isto ako rýchlo. Vyšiel som. Hm, nebolo to až také zlé.
Hore, šťastne a bezpečne.
Chvíľa kochania výhľadmi, najvyšší bod môjho behu a už len dole. No tak to mi tam hore povedal chlap, čo nás počítal či sme všetci. Pome dole. Začala búrka, hromy a blesky. To tu dnes ešte nebolo. K tomu tma (okolo 3-tej poobede) a mraky a hmla. Bežím dole. Nohy stále fungovali, aj po 6 hodinách záťaže to proste šlo. A dobre. Tak ako tomu dažďu. Nepršalo ale lialo. Hromy sa ozývali od skál aj celú minúty kým odzneli. Nie upíri ale toto bolo strašidelné. Fakt.
Panoramata.
Cestou do údolia, do pásma lesa, ešte zopár reťazí a lán, zliezli sme, prilepení na skaly, smiali sme sa. My? Ja, bežec a bežkyna hovoriaci po rusky a ešte jeden pár hovoriaci po poľsky. Ja s nimi po anglicky. Nadávali sme, smiali sme sa, nálada bola lepšia ako dobrá.
Poiana Gaura
Druhý kontrolný bod. Bez časového limitu. Už len dobehnúť do cieľa do limitu 12 hodín. Ale tento nebol. Bežíme lesom, už sme boli celkom dole (cca 1600m n.m.) ale stále ho niet. Nikde nič. Leje. nie prší ale leje. A zrazu altánok. Taký ako u nás na ultra behoch. A to kontrolný bod. Hurá! Už len 12km do cieľa, podľa papierov, podľa hodiniek menej alebo bolo to viac. Dopĺňam vodu, soľ nemali, jem slaný domáci syr, arašidy, zapíjam kolou, dopľňam ionťák. Bežím ďalej, skoro rovinka, stále môžem bežať, nohy fungujú.
Krásny les, ale blato.
Bežím lesom, už čisté blato, prší hodiny ale búrka ustala. Pozerám mapu, ešte jeden kopec, nie veľký, no bol. Bol tam, fakt asi 300m nás ešte čakalo ale už som to nejako neriešil a šiel, čo to dalo, ak som sa zadýchal, znížil som tempo do kroku, stále si treba nechať rezervu. Nechal som a oplatilo sa. Prečo?
Dobeh
Z posledného kopca, Saua Polite, to bolo dole, lesom, blato, lyžoval som sa, robil slalom, pomáhal palicami a len raz som padol na zadok na blata (spolu 3 krát za celý deň). Ak to nebol prudký zbeh, tak to bola 20cm hlboká blato-mláka, všetci sme šli krížom. Vykúpenie bolo keď sme narazili na chodník, integrovaný s potôčikom, konečne sa nešmýkalo, voda vymyla blato a dalo sa bežať. Po vode, mokrý ale bežať.
Beh v štýle: dole potokom.
Stále som bežal, po 8 hodinách som bežal kde sa dalo. A tu sa dalo. Z lesa sme sa ocitli na čistinke. Tentokrát som bežal s partiou 50k ultrabežcov z Chile, rehotali sme sa zas a znova, nálada bola skvelá. Dobehli sme na poľnú cestu, potom asfalt a všetci sme zapli forsáž, tempo cca 6min/km čo bolo ako keď keňania bežia maratón na svetový rekord, lebo my sme boli už na franforce, ale len 4km do cieľa a asi už len asfalt. To nás hnalo.
Chvíľu. Museli sme odbočiť mimo cesty, do blata, štrku, hore, dole, kopčeky a hrad stále nebol. Kde je ten hrad? Už musím vidieť, 2km do cieľa, tu to musí byť! Nebol. Niekto ho ukradol. Úplne vážne. Pastviny, kone so zvoncami na krku (toto som si nie istý či som už nemal haluze ale fakt si pamätám kone s kravskými zvoncami na krku a potvrdil mi to aj Peter že videl). Les, zbieham dole, navigácia píše hrad 300m ale ja ho nevidím!!!
Cieľ
Posledných 10m v lese, som sa šuchol asi po zadku, dole, na asfaltovú cestu. Teraz už naozaj. A ľaľa veď to je tá hala kde sme sa včera registrovali. Zapol som záložný zdroj a bežal do cieľa, pozriem na hodinky, 10h03m, no pod 10 hodín to už nedám ale stále bežím a tak som prebehol cez cieľovú čiaru. Za 10h09m59s oficiálne. Na 173. mieste z 201 klasifikovaných bežcov.
Škoda, ešte by som bežal, to bola prvá myšlienka …
V cieli.
… potom už radosť a pohoda.
Pridaj komentár