Príbeh tohto behu bol trochu komplikovanejší, ale s dobrým koncom. Kamoš nakoniec nemohol ísť, a tak som vlastne šiel sám, našťastie som na ceste mal spoločnosť takže prebehla rýchlo a bezpečne. Po prevzatí štartového čísla a darčeku (nepremokavý bag na veci) ma trošku zarazilo, že tričko už mali veľkosť len L, aj keď som v registrácii priplatil 20€ za XL tričko, kde som špecifikoval aj veľkosť. Proste taliani – oni si z toho problém nerobia. Ale tričko nakoniec oblečiem a aspoň ma bude motivovať k zlepšeniu môjho BMI.
Super tričko, materiál vyzerá byť kvalitný, už sa teším kedy si ho oblečiem na beh.
Noc pred pretekom som sa snažil zaspať ale nedalo sa … ako vždy keď viem že to bude ťažké. A bolo. Už z jeho profilu som mal zimomriavky.
Obrázok neveštil nič dobré.
Z profilu je to jasné, treba zvládnuť check point na 20. kilometri a potom to je vlastne už len dole kopcom. Teda okrem toho kopčeka do cieľa, ale to snáď už nejako dotlačím – v najhoršom štvornožky.
Taktická príprava
A teraz vážne. Prvých 20km výchádza prevýšenie cca +1350m a teda to bude náročný Kamzík 1000+. Tým pádom plánujem šetriace tempo na 4h30, predsa ma čaká ešte 37km a bude to boj. Nejaké zdržanie na občerstvenie a prezlečenie, o 12:30 a teda 1/2 hodinu pred cut off odtiaľ musím vypadnúť. Inak tam nemám čo hľadať. Dve občerstvenia, na 33. a 40. km bude len taký prehľad ako to ide. Ďaľší kontrolný bod na 46. kilometri – tam uvidím, či to vôbec dám. Už bude jasné čí fungujú nohy a energia tela a čo na tých ostatných 11km – možno práve na 46. skončím – to bol môj pesimistický odhad. Optimistický hovoril o dokončení cca 1 hodinu pred limitom a teda o 18:30.
Taký bol plán, ale realita, tak ako vždy, sa nakoniec líšila nie veľmi, ale v niektorých bodoch až viac ako veľmi.
Štart a prvé kilometre
Klasický štartový oblúk, dychovka, talianska hymna a potom už samotný štart. Presne ráno o 7:30, ešte sa len rozvidnievalo a rovno sme sa rozbeli pomerne úzkou uličkou do lesa z kopca. Hneď po asi 50m spadla jedna pretekárka mimo trasy a zranila sa. Bolo tam veľa ľudí a všetci to riešili tak som bežal ďalej. Len som si pomyslel, aké je to športové šťastie vrtkavé. Vyvrtnúť si členok po 50m z 57km je celkom smola. Stáva sa a treba to zvládnuť.
Asi po 5km dole a hore, celkom prudko dole aj prudko hore sme sa dostali na planinu pri obci Beka. Aby bolo jasné, štart bol v Slovinsku a hranicu sme prešli asi 3 krát a nakoniec skončili definitívne v Taliansku.
Planina pred obcou Beka, zalialo nás Slnko. Štart bol ešte za šera, potom tieň v lese ale toto Slnko bolo super.
Občerstvovačku som prebehol na 5.5km, nebolo čo riešiť, mal som liter vody a všetko, čo bolo treba. Vedel som, že ďalšia je na 13. kilometri. Pohoda. No až taká pohoda to nebola. Zbeh dole bol najprv po schodoch, potom asfalt a potom lesom tzv. húsenková dráha. Je to môj pojem, keď sa beží dole kopcom ale v takom veľkom žľabe – niečo ako U rampa. Dole – hore – dole – hore, ale pritom sa beží dole a grip na teniskách dostáva zabrať. Hlavne nohy, je to zbeh ale krátke výbehy a noha sa celkom trápi. Moje držali. Aj grip aj členky.
Na 13. kilometri bola veľká občertvovačka v obci Dolina. Tam som si dal vlastne raňajky. Malú bagetku so salámou a syrom. Doplnil kolu a vodu a vyštartoval na hlavný masaker preteku – prudko hore a ešte prudšie dole. Priznám sa, že cestu hore si pamätám celkom matne, pozeral som len pod nohy a snažil sa nestratiť tempo a neprepáliť tepy. Ale viem, že tam začali tie skaly. Tá ich šotolina, ale skaly až do veľkosti mužskej päste – ako keby naschvál. Teda tu to bola suť z kopca, až potom som zistil, že oni tými skalami vysypali ďalšie kilometre chodníkov … takže hore.
Stále hore. Ani som nefotil. Konečne dole. Hneď na lanách, okolo horolezci, sledovali nás, ale dalo sa to pekne „zlaniť“ a musím napísať, že bezpečne. A bolo to tak ako som myslel. Do kopca to bude na tepy ale dole ešte horšie – na techniku. Tá skalná sutina sa hýbala pod nohami. Ale tak rozbehol som sa a celkom to držalo až som si to užíval. Ale bolo to dlhé, veľmi dlhé a viac ako dlhé až kým som bol dole.
Ukážka … takto to vyzeralo smerom dole a potom ešte na veľa kilometroch aj neskôr.
Ale všetko ide a všetko hrá. Zas les a znovu skaly a už čakám na 20. km kde som mal v pláne sa prezliecť, lebo ráno bolo chladno a už bol obed a celý som bol spotený. Prišlo to. Kontrolujem čas a stihol som to podľa plánu. Mám 20 minúť na občerstvenie a prezlečenie, prebalenie vecí v batohu. Konám. Vybavené. Štartujem na posledných 37km a cítim sa silný. Aj viem prečo. Slnko svieti a ešte nejaké desiatky metrov do kopca, aby som bol na hrebeni.
Ešte 37km do cieľa
Tak som sa vyštveral na hrebeň. Vteda som pochopil že doteraz som bežal po opačnej strane. Teraz som na hrebeni a už bežím do cieľa v Taliansku. Slniečko svieti a beží sa mi dobre. Aj keď terén je krivý, nie kamene, ale hrbole. No výhľady sú nenormálne a mám problém sledovať trasu, lebo pozerám len okolo seba.
Cca 450m n.m. a výhľady … kto videl krajšie?
Pokračujem po hrebeni. Zatiaľ žiadna kríza, cca 5 hodín na nohách a ide sa dobre. Ešte 6 alebo viac hodín do cieľa? Už som v polovici? Kládol som si tieto otázky. Prišla ale tak trochu nudná fáza asi 20km po hrebeni, lesom, vo zvieracej obore, občerstvovačka v kempe, kde nemali kolu a potom v dedine, kde boli na občerstvovačke všetci hluční, ako taliani, potreboval som telefonovať a nepočul som vlastného slova. Bol tam slabý signál a celé to bolo mierne stresujúce. Ale aspoň mi doliali kolu a ponúkli pivo, ktoré som odmietol.
Výhľad už za Terstom, ideme domov – do cieľa.
Blížil som sa k 46. kilometru – tam som mal lámať fakt či dobehnem alebo nie. Energia bola, nohy boli a členky držali. Ale pomaly padala tma – západ slnka. Čo si? Ved som štartoval pri východe a už zapadá?
Zapadá …
Zapadlo a zapínam čelovku …
Už len 11km
Na 46. kilometri som mal ešte 2 hodiny limit do cieľa. Bola už tma, ale tak 11km za 2 hodiny nemôže byť také zlé. Podľa navigácie v hodinkách mi chýbalo 300m do kopca, čo je ako 1,5 krát lanovka na Kolibe a teda to je celkom dobré. Áno, tuší čitateľ, že nebolo. Zas a asi už 1.000.000 krát tie kamene, obuv plakala, podrážka nadávala a ja som nadával úplne, že nahlas – veď asi tam nikto nerozumie slovensky. Ale čo mi dávalo síl – predbiehal som bežcov.
Ešte 8km do cieľa … ideme z kopca, podľa profilu až na hladinu mora. Teším sa že možno pobehnem po pláži. Večer, s čelovkou. Ako to je celé skvele pripravené. No videl som majáky a políciu ako zastavila premávku. Prebehol som cez cestu a na druhej strane mi ukazuje záchranár – tu podlez toto zvodidlo. No nezmestil som sa, tak mu kričím aby mi stlačil bag na chrbte, to sa poddá. Celý špinavý a pretlačený popod zvodidla padám DOLE do tmy na laná a zas zostup. Celkom unavený, po cca 10 hodinách, ale dávam. Až k moru.
More, šumí. Romantika? Jasné, cca 1km po balvanoch, nie beh ale skok z kameňa na kameň a nie všetky boli stabilné. Haluz na komplet a tie reflexné značky nastriekané na nich, čo sme videli vo svetle čelovky … nakoniec to bola romantika ale mal som pocit že vidím svätojánske mušky.
Konečne v meste. Asflat! Milujem asfalt po 55km skál, hliny, kameňov, balvanov a marazmu! Teraz mesto. Ale kopec hore, nevadí, ideme. Až tak že celá skupinka sme neodbočili, kde sme mali a získali cca 5 minút stratu. A to ma stálo limit. Takže – stále sa spoliehaj na seba a nenechaj sa viesť miestnymi, lebo ani oni asi nie sú …
Dobeh do cieľa teda 19:30:01 a teda 1 minútu po limite, ale medailu ako finisher som dostal. Body do IRTA ma netrápia.
Medaila chutila.
Tak to bolo a nijak inak.
Základná výbava:
- Obuv Salomon Ultra Sense 2
- Vak Inov8 All Terrain Pro Vest
- Čelovka Petzl Reactik+
- Hodinky Suunto Spartan Ultra All Black
Nápoje … kola (500ml softflask) a voda (500ml softflask) … primárne som pil kolu, dopĺňal vodou ak už nebola.
Gély … 5 x
Záver
Čo dodať – skúsenosť na celý život. Mohol som viac tlačiť na pílu, ale šetril som sa – moja taktika. Treba sledovať navigáciu hlavne pred cieľom … stratené minúty nedobehneš.
Toto je veľmi náročný trail – technické pasáže, ale aj nudné kilometre po kameňoch. Ale treba si ho dať, je to škola a mňa naučila pokoru – už zas. A je to moja satisfakcia za Malokarpatskú vertikálu, ktorú som nedal. Ale tento rok, 2019, ju dám. Mám za sebou obrovskú školu.
Pridaj komentár