Grand Canyon – obrovský kaňon vyhĺbený hlavne riekou Colorado. Fakty preskočím. Na pláne sme mali výhliadkový let vrtuľníkom a potom prehliadku južného útesu, zapadne od Visitor Centra, smerom na Hermit Road.
Prvý cieľ. Letisko. To sme našli ale nikde logo našej spoločnosti, ktorou sme mali letieť – Papillon. Nakoniec sme ich našli, tam sa volajú „Grand Canyon Helicopters“. Super. Urobili sme checkin, zvážili nás, aby bol vrtuľník vyvážený a po krátkej inštruktáži ideme k nášmu stroju.
Naštartované sú 2. Jedna z nich je namaľovaná do zlata. To je ten jubilejný stroj pri príležitosti 50. výročia výhliadkových letov vo Veľkom Kaňone, ktoré prevádzkuje firma Papillon. Smerujú nás doň. Mali sme to šťastie a poletíme práve tým vrtuľníkom.
Úplne nový, uvedený do prevádzky 16. apríla, teda menej ako mesiac pred našim letom. Interiér ešte vonia novotou. Avšak hluk motora je priam neznesiteľný. Po zapnutí bezpečnostných pásov dostávam na hlavu slúchadlá. Zrazu ticho. Len hudba.
Tak toto je ten komfort ktorý spomínali. V slúchadlách hrá U2 – It’s a beautiful day a my štartujeme z letiska. Slúchadlá aktívne rušia hluk motora. Toto ma fakt prekvapilo. Príjemne prekvapilo. Nasleduje prelet ponad lesom a blížime sa k okraju kaňonu. Prelietame cez okraj pomerne nízko a zrazu je pod nami skoro 900 metrov vzduchu … a celý kaňon s riekou na spodku, ktorá sa vynie pomädzi kamene a z tejto výšky vyzerá len ako horská bystrinka. Rieka Colorado.
Zbytok letu sa opísať nedá, to sa musí zažiť. Po hodinke sme späť na letisku. Neuveriteľné niečo, ťažko sa nám hľadajú slová. Kto to zažil, vie o čom píšem. Priznám sa, že som mal trochu obavu z toho letu. Ale nakoniec to bolo proste super. Bolo to pohodlné a cítil som sa bezpečne. Náš pilot bol super. Nabudúce sedím vedľa neho.
Po tomto skvelom zážitku sme sa presunuli k južnému okraju autom a potom sme sa previezli zadarmo autobusom po Hermit road. Na tých najkrajších výhliadkach sme vystúpili, pokochali sa pohľadom a nastúpili sme do ďalšieho ekobusu. Ani tieto výhľady sa nedajú opísať. Treba vidieť. Stojí to určite zato.
Večer padáme do postele. Síce sme sa chceli v Kingmane obzrieť po Road 66 ale to bude teda znova až ďalší príbeh.
Pridaj komentár