Druhý, dlho plánovaný vrchol našej cesty. Požičanie plnokrvného offroadu Jeep Wrangler na celý deň a spoznanie najzaujímavejších miest tohoto údolia, kde teplota bežne ide na 40 a viac stupňov a v lete sa tam nechodí vôbec.
Po super dni v Zione, sme sa večer presunuli do mestečka Pahrump, kde sme mali ubytovanie. Celý večer sa niesol v očakávaní nasledujúceho dňa v Death Valley. A také boli aj sny v tú noc. Teda aspoň tie moje.
Ráno vyrážame podľa plánu a len s párminútovým meškaním parkujeme pred požičovňou Jeepov. Sú tam totiž úplne normálne asfaltky, ale tie najzaujímavejšie miesta sú prístupné len po, síce spevnených, ale štrkových cestách, ktoré sú plné kameňov. Ani tak netreba 4×4 pohon ako pneumatiky odolné voči prierazu a ešte aj podhustené. Požičiavame si Jeep, podpisujem papiere, poistku a dostávam asi 5 minútovú inštruktáž. Plus mapu a vysvetlenie ako používat GPS BACON – má dve funkcie: cez sateliť zavolať technika, ak sa pokazí auto alebo priamo alarmovať políciu a záchranku ak dôjde k zraneniam ohrozujúcim život. V celej oblasti totiž nie je žiadny signál. Asi by sa im tie vysielače upražili na slnku.
Prvý cieľ – Titus kaňon. Po nejakých míľach asfaltu končíme na štrkovej ceste. Idem asi 10-15 míľ za hodinu (vynásob 1,6 a máš to v km/h). Auto neskutočne trasie a rezonuje. Pridávam na 30mph. Zrazu sa stabilizuje a už len buchocú nápravy. Celkom pohoda. Takto buchotajúc ideme asi hodinu. Potom sa cesta začína kľukatiť do kopca a prechádzame cez tzv. Červený priesmyk. To podľa farby zeminy a kameňov. Zastavujem a fotíme sa. Po polhodine dorazíme do kaňonu. Je fakt úzky a vysoký. Obrovský zážitok. Nášho závozníka posielame nepred pešo, aby nám urobil nejaké pekné video z prejazdu. Podarilo sa. Prejazd kaňonon za nami, vychádzame zo skál na planinu posiatu kameňmi. Namiesto pôdy je všade piesok. Zastavujem, oddych aspoň pár minút. Bolo to úžasné.
Druhý cieľ – Ubehebe kŕater. Pokračujeme k nemu po asfaltke. V kaňone sme nestretli žiadneho štrkáča a tak si pochvaľujeme že zatiaľ dobre. Inak je príšerná zima, len 20°C. Stúpame na menší kopec, stále po asfalte a zrazu sme priamo na vrchole krátera. Fúka taký silný vietor, že sa tam nedá stáť. Človek ľahšej konštrukcie by mohol nedobrovoľne skončiť v ňom. Krásne vidno jeho vulkanický pôvod. Celé okolie je z tmavosivého piesku, čo je dosť kontast k farbe zbytku údolia ktorá je skôr svetlá, až priam biela. Vyprahnutá. Vidíme cestičku po okraji krátera a aj tú na jeho dno, ale neodvažujeme sa ani na jednu. Radšej sadáme do auta a pokračujeme.
Tretí cieľ – Racetrack Playa. Čo to tak asi môže byť? Vyschnuté jazero, ploché ako doska. Rozdiel v nadmorskej výške vedzi jeho koncami (myslím že sú od seba vzdialené viac ako 2km) je len 2 centimetre. Takže rovina. A predsa po nej chodia kamene. Áno. A nechávajú za sebou stopu. A keby len to. Chodia v rôznych smeroch. Aj proti sebe. Ich pohyb nevidno, sú statické, ale otlačky, resp. stopa za nimi hovorí za všetko. Existujú teórie ako to vlastne je. Ale neexistuje lepší spôsob, ako sa na ne pozrieť. Zážitok.
Vrátim sa ešte k ceste k nim. Štrková, s voľne pohodenými kameňmi veľkosti päste. Ak si myslíte že vaše SUV to zvládne, tak omyl. Zvládne, ale bude vám to trvať 3-4 hodiny (1 cesta) a ešte dostanete defekt. My sme zvládli cestu tam za 1,5 hodiny a naspäť za 45 minút. Cca 37 míľ po hnusnom štrku. Miestami piesok. Poriadne auto je nutnosť a Jeep Wrangler, čo sme si požičali, bola skvelá voľba. Miestami som švihal aj 50mph kde by „súkromné“ SUV predbehla aj korytnačka. Aj tu sa potvrdilo že pri vysšej rýchlosti to trasie menej. Svojim autom by som tadiaľ nešiel. Určite nie.
Na záver sme sa ešte boli pozrieť na najnižšie položené miesto na kontinente, 85,5 metrov pod úrovňou mora. Badwater Basin. Tiež miesto kde sa dlho nezdržíte. Ani žiadny iný život.
Vrátili sme Jeep, sadáme do svojho SUV a pokračujeme ďalej. Smer Lone Pine. Avšak ešte jedna zastávka cestou kým opustíme Údolie smrti. Pri piesočných dunách. Nakrúcalo sa tam niekoľko filmov. Aj scény z Vojny hviezd. Naozaj to tam tak vyzerá. Fúka pomerne silný vietor a nedá sa tam dlho postávať. Ale scéna ako z filmu. Atmosféra. Zážitok.
Opúštame Údolie smrti. S prázdnou nádržou. Totiž z hladiny mora sme museli vystúpať do výšky skoro 2000 metrov a náš 5.7L motor si cucol počas 100 míľ polovicu nádrže. Našťastie navigácia hlási o 8,3km benzínovú pumpu. Bola tam. Dokonca fungovala. Za 1 galón chcú až $5,50 tak tankujeme len za $20 aby sme došli k ďalšej pumpe. Tam je 1 galón za $3,50 a dopĺňame nádrž.
Neskoro večer nás ešte zastavil policajt. Len tak na rovnej ceste. Netušil som čo chce. Ale bolo to čisto prozaické. Opodiaľ nakrúcajú film. Tak musíme počkat. Situáciu operatívne hlási do vysielačky a púšťa nás ďalej. Široko ďaleko nikoho, žiadne auto. Asi nás pustili a začali točiť až potom.
Prichádzame na hotel. Je skoro 9:30pm. Čo budeme jesť? Recepčná nám doporučuje blízku reštauráciu – Totem Cafe. Rovno tam zavolala nech nezavrú. Nezavreli, počkali na nás aj keď už bolo skoro 10 hodín večer a v meste ako Lone Pine už všetko spí. Bola to jedna z najlepších večerí na celej ceste. Tá lepšia bola až posledný večer. Ale to sme vtedy ešte nevedeli.
Pridaj komentár